sinead

Čakala som, že dozrie čas niečo sem napísať. A on dozrel. Spolu s mojím niekoľkoročným čakaním na deň, kedy uvidím naživo Beirut, americkú skupinu, ktorá ani omylom neznie ako americká skupina. Ani neviem, ako som sa k nim dostala, ale nikto mi ich pod čumák nenaservíroval, objavila som ich sama, takže sú tak trochu moji.

Beirut hrajú prazvláštny, ale /a teda prekrásny mix francúzskych šanzónov, balkánskej dychovky a bolenia zubov (Zachov spevácky výkon seriously rocks!!!). Depresiu mi spôsobuje fakt, že leader Zach Condon je len o rok starší odo mňa, nedoštudovanej kvázi ekonómky a sezónnej poštárky „a hen, kde je, chalanisko.“ Nič ostatné na ňom mi depresiu nespôsobuje, práve naopak.

Beirut v Prahe, čo ti šibe?!??!!

Divné je, že ešte týždeň pred koncertom sme nemali lístky, nevedeli, ako do Prahy a z Prahy a nemala som dohodnuté, ktorá dobrá duša za mňa v pondelok odkrúti šichtu. Divné je, že ma to netankovalo. Divné je, že sme lístky bez problémov dostali, hoci na dverách venue v deň gigu bolo nepríjemné sold out, že dovolenkujúca kolegyňa povedala: „Ale beze všeho.“, že busy chodili ako na zavolanie.  V súvislosti s tým koncertom mi všetko podozrivo vychádzalo.

Cesta do Prahy = pohoršení spolucestujúci, pretitulkovaný film, Arcade Fire a dve sústavne obzerajúce sa bloncky, že „To jako čo te baby sú vaaaadneeee?“

Fajn bolo, že venue bola neďaleko Florence, zablúdili sme len trocha.

Ďalej bolo fajn, že sme stáli v prvej rade, že Beirut zahrali skoro všetko, čo som chcela, aby zahrali, že som bola úplne mimo a nechcem vidieť, ako som sa tvárila, keď som sa tam metala opretá o zábranu a pociťovala také návaly radosti a šťastia, že som tam a Zach spieva Postcards from Italy, že ešte dodnes mi nezmizol trochu praštený úsmev z tváre.

Pri prvých tónoch každej songy som zavrešťala: „omg, nantes!!“ alebo: „áááá, akara!!!“ alebo prípadne: „pane bože, scenic world!!!“, chytila sa za hlavu a o sekundu som sa už vlnila do rytmu udávaného vysmiatym bubeníkom a basmi famózneho akordeonistu Perrina Cloutiera (huslisti a akordeonisti, akordeonisti a huslisti, mňam...).

Že to bude dobré, som vedela už cestou tam, ale že to bude TAKÉ dobré, sa mi ani nesnívalo, kým som so spomínaným akordeonistom nesedela na zemi pred klubom (či čo to bolo) uprostred všetkých ľudí čakajúcich na Zacha a on mi písal na rozdrapený a pokrkvaný setlist noty pre Scenic World a (...keď už sedíš, napíš aj) Mimizan.

Zrazu bolo jedenásť a trocha sklamaná, že nemám Zachov podpis som sa odobrala na Florenc chytiť bus domov. Sedím si ja, sedím, zrazu chalani vedľa mňa začnú vyťahovať popodpisovaný stuff. Vinyl, cédlo...

„Kde ste ho prepána chytili??“ Dozvedám sa, že vyliezol späť na stage, keď už boli skoro všetci preč. Zatvárim sa, akoby mi práve oznámili, že mi parný valec prešiel naraz psa, iPod a milovanú oranžovú šatku z Heľpy. Jeden z chalanov mi podáva lístok z električky. Ja že: ???? On že: nechaj si to.

Na zadnej strane je zelenou fixkou načmárané Zach Condon.

Dobre, nebolo všetko dokonalé. Vovnútri, kde bol koncert bolo také teplo, že keby baba vedľa mňa nemá vejár, tak ma musia vyniesť, na pódiu sa z hudobníkov  lial pot prúdom, žiadna, alebo teda nedostačujúca klimatizácia, ale aspoň som ten liter piva vypotila a nemusela som behať kade tade po záchodoch počas gigu.

Dobre, síce začalo pršať ako z krhly a dvadsiatich cisterien a koncert predčasne skončil, lebo im začalo zatekať do budovy a na káble a tak, ale aspoň som bez problémov stihla bus domov a nemusela som odísť kým oni ešte hrali.

Keď teraz čítam komenty na lastku a recenzie, všetci pindajú ako choré vrany na organizáciu, teplo, málo piva a neviem čo, ale že Beirut hrali fantasticky a ako profesionáli zvládli tie pekelné podmienky nespomenie skoro nikto. Pre mňa je koncert jedna vec a všetko ostatné je všetko ostatné. A napriek všetkému ostatnému to bol najlepší gig, na ako som v živote bola.