sinead

„Načo ti to je? Také drahé... Mala si si radšej kúpiť nejaký lacnejší, načo ti je 120 giga, há? Aj tak to nevyužiješ.“ rozplýva sa mama.

„iPod je trápny. Platíš len za značku.“ hovorí kolegyňa Lenka. A pokračuje: „Mne stačí dva giga, prepočúvam sa pesničiek a dám si druhé, no problema...“

Už som si myslela, že ma nikto nepodporí, keď tu zrazu kamoška Kristína: „Wooow, vitaj do rodiny! Že je to super? Proste paráda! Verím, že nemáš prob nájsť 120 giga dobrej hudby, or? Chápeš? Proste si dáš shuffle a ono ti to dam dá nejaký Juradov b-side, ktorý by si si inak v živote nepustila a ty sa rozplývaš, že jaké je to mega!“

„No presne, alebo nejaký Glenov živák dakde z tramtárie z roku dva z čias pred naším oskaropočtom, keď na ňom ešte nefičali šestnástky a nepúštali Falling Slowly pomedzi Rihannu  a Lady Gaga dakde na trápnom MTV!“

„Gzakli (vivat fonetika!), je to ako mať naše vysnívané rádio!“

„Tak tak..“

„Už sa aj nejako volá?“

„Zatiaľ len Ajprd.“

„To príde...“

Fakt je to mega. Som z ľudí, ktorí na hudbe dosť fičia. Nie tak, že pustím si hudbu cestou do školy v buse, ale tak že pustím si hudbu cestou do školy v buse a ani neviem, kedy prídem do BB, lebo som celkom v inej dimenzii a nechcem vidieť, ako sa pri tom tvárim. Mne sa pesničky NEOPOČÚAJÚ, lebo som zahataná toľkou muzikou, že nemajú kedy. Skrátka rovnako dobre si teraz vypočujem starých Oasis, Blur alebo U2, na ktorých som fičala „zamladi“ ako relatívne čerstvého Finka, dosť čerstvú Amy Millan alebo Bat for Lashes.

Je to totalsuper, pretože prvú pesničku mi random hodilo songu Weatherman od Damiana Ricea, ktorú som predtým NIKDY nepočula a išla som odpadnúť, aká je perfektná, je to jabĺčkový zázrak!

A navyše si tam prcnem Futuramu a trocha Simpsonovcov a hneď vidím prednášky z medzinárodného účtovníctva v krajších farbách:)